With love there is life...

Way to the Center of a Heart- 1. časť: Blízko a zároveň ďaleko

26. ledna 2008 v 17:19 | Sora & Saya |  Way to the Center of a Heart
Blízko a zároveň ďaleko
"Odmocnina z 225 je 15 a plus 22 to máme...hm...19. No takto to malo vyzerať. Chápete už?" opýta sa vzrušene Kadewara Sensei, učiteľ algebry. Žiadne odozvy nepočul a tak sa začudovane otočil smerom k žiakom.
"To čo má znamenať???" zvrieskol učiteľ na celú triedu a na tvári sa mu zráčil zdesený výraz, pri pohľade na znudených a polospiacich študentov, s ktorými ten rev ozývajúci sa po celej škole ani nepohol.
Iba jeden žiak pilne počítal, jeden jediný... Tsukimori Ryuuo, najlepší žiak na celej škole, ktorého všetci rešpektovali. Mal oslňujúce blonďavé vlasy a hlboké zelené oči. Bol idolom všetkých dievčat na škole. "Hm... povaľači, berte si príklad tu z Ryuuoa. Je jediný, čo si zaslúži vyznamenanie na koncoročnom vysvedčení. Keď to tak pôjde ďalej, neviem ako sko..." hovoril Sensei, keď ho zrazu zo siahodlhého monológu, v snahe vojsť žiakom do svedomí, prerušil náramný rachot padajúcich učebníc. Kadewara sensei sa bleskovo zvrtol na nohe s cieľom zamerať miesto, odkiaľ ten hluk vyšiel.
"Do čerta, Ryuuzaki, spite si hocikde, ale nie na mojich hodinách!!!!" reval Kadewara pozerajúc sa na zasneného slintajúceho študenta, ktorý zo spánku vrtel sa na stoličke a zhadzoval všetky z veci z lavice, ktoré mu vošli do cesty ( asi sa mu snívala nočná mora ).
"Mňa z vás všetkých porazí...vy ma raz privediete do hrobu.... samozrejme pre vás, Ryuuo, to neplatí...o vás nehovorím." premeriaval si Sensei študentov svojím bystrým okom. Pohľad mu zastal na jednej študentke nevídanej krásy, ktorá síce nespala ...ale vyzerala akoby nebola ani medzi nami....lietala kdesi v oblakoch...vo svojom sne... a pritom si niečo čmárala na papier.
Podišiel k nej a opýtal sa: "Mizuka-san, čo to, prosím vás, teraz robíte?" "Hm..no....kreslím si...Kadewara Sensei" koktavo odvetila Ryouko. "Ahaaa....tak vy si kreslíte?.. A mohla by mi ctená umelkyňa povedať, čo si také kreslí na hodinách algebry?" "Mnooo....kreslím si anime postavičky.." zašepkala neisto Ryouko. " Prosím slečna, môžete mi to zopakovať ešte raz...asi som vás prepočul." "Vravím, že si kreslím anime postavičky." zakoktala a vtom sa spustil v triede obrovský rehot. Všetci sa tomu smiali. Ryouko sa obzerala smutne a zarazene na každú stranu a všade okolo seba videla študentov šúľajúcich sa od smiechu. Zrazu mala pocit, že sem vôbec nepatrí. Že toto nie je to pravé miesto, kde by mala byť. V hlave jej len dunel rehot všetkých naokolo. Len Tsukimori sedel nehybne za lavicou a zahlásil: "Ste až takí detinskí, že neviete rešpektovať druhých?...Aká hanba...." Z ničoho nič v triede nastalo hrobové ticho a nikto sa neodvážil ešte raz zasmiať.
Toto ticho prerušil až Kadewara Sensei, keď pripomenul: "No mali by ste sa nad sebou a nad svojou budúcnosťou zamyslieť, ste už skoro dospelí, tak sa tak aj začnite správať. Nezabúdajte na to, že zajtra sú skúšky, od nich závisí, na aké školy sa dostanete. Ja vo va..."
"CRRRRRRRRRR" ozvalo sa po celej škole. Zvonilo na koniec hodiny, konečne voľno. Zrazu začali všetci vrieskať od radosti a škola sa zmenila na budova, ktorá sa už-už šla hlukom rozsypať. Všetci hneď ako počuli zvončeky, vyhodila nad seba všetky papiere a učebnice a rozutekali sa po schodoch smerom domov. Pred školou to vyzeralo ako záplava besných študentov.
Jediní Ryouko a Tsukimori pokojne sedeli v lavici. Čakali kým sa to všetko vyprázdni. Stále to tak robili. Oni boli dobrými priateľmi. Tsukimori vstal a začal si baliť veci. Keď už bol hotový prišiel k Ryouko a povedla: "No poď Ryouko, už ideme, nie?" Ale nik sa neozval, Ryouko mala tvár zakrytú rukami, po ktorých jej tiekli slzy. Vtedy si Tsukimori uvedomil, že ona plače. Čupol si k nej a pohladil ju po jej krásnych dlhých havraních vlasoch a povedal: " Neplač, Ryouko. To bude dobré. Mno aspoň vieš, že som mal pravdu. Ja som ti to vravel. Vravel som, že anime je len pre malé detičky. Mala by si sa už začať správať dospelo." Vtom Ryouko sa rázne postavila a nahnevane začala mu oponovať. "To nie je pravda!!!!" kričala. Tsukimori sa zarazil, bolo to nečakané. " Ako to môžeš povedať! Veď to ani nepoznáš a hneď to odcudzuješ! Si takí istí ako ostatní." vrieskala na Tsukimoriho a on nedokázal vydať zo seba ani jedno jediné slovíčko. "Nenávidím ťa!!!" vyprskala ako posledné pred tým než vybehla preč. Tsukimori tam stál ako obarený. Prehrával si, čo sa práve odohralo, lebo sa to všetko zbehlo tak rýchlo.
Ryouko celá uplakaná bežala domov. Bežala okolo výsokých zelenýých stromov až sa jej z nich točila hlava. Ledva prišla domov. Avšak nik ju tam nečakal. Jej rodičia totižto boli mŕtvi a starala sa o ňu len jej babka, ktorá bola práve v nemocnici, kvôli nečakanému infarktu. Prvé čo urobila, bolo, že si zapla počítač a pustila si krásne anime, aby zahnala smútok a žiaľ a aby už nemyslela na všetko zlé, čo sa dnes udialo.
Tsukimori sedel v parku na lavičke a premýšľal...bolo mu veľmi ľúto, čo sa stalo. Veď s Ryouko sa prakticky poznajú už od malička. " Som ja ale hlúpy" povedal si pre seba nahlas. "Ako som mohol dopustiť, aby to zašlo až tak ďaleko?...chudáčik Ryouko... ublížil som jej. Mal by som ísť za ňou...áno, to je presne to čo teraz urobím." vstal a začal utekať smerom k jej domu. Utekal, utekal a už mal jej dom na dohľad.
Ryouko pozerala anime, ale aj tak mala celé oči červené od plaču. Ryouko si povedala: " Keby som tak mohla byť v anime...ďaleko od reality. Kde mi sa mi nikdy nikto nesmial, že mám rada anime..." pomyslela si Ryouko. V anime bola práve scéna, keď jedno dievča menom Somomoko sa hádala so svojím kamošom, o tom že anime nie je len pre deti. Že je to to najlepšie, čo môže byť. "Hm, neveríš mi?" opýtala sa Somomoko, " Tak ja ti to ukážem." Ryouko veľmi zaujalo, čo sa bude diať. Zapozerala sa hlbšie a zrazu sa z rúk Somomoko vychádzali farby od výmyslu sveta. Všetky farby, čo len existujú. Začali sa zatáčať a vytvárali špirálu, dokonca až vír farieb. Začalo jej dochádzať, že to je skutočné, že ona ozaj práve cíti na sebe vír farieb.
Tsukimori zaklopal na dvere Ryoukinho domu, ale nik neotváral. Tak sa rozhodol vojsť. Všade bola tma, len spoza pootvorených dverí Ryoukinej izby bolo vidno plno farieb, ktoré Tsukimoriho ohromili. Vošiel dnu a vtom uvidel ako Ryouko obklopuje vír tisícich farieb. Nevedel, čo má robiť. Skríkol: " Ryokuooooo!" Ona sa otočila a vtiahla ju to dovnútra, vtiahlo ju to do skutočného ANIME. Tsukimori veľmi nechápal, čo sa práve teraz stalo, ale bez váhania skočil v poslednej chvíli za ňou než ten vír zmizol a portál sa uzavrel.
Pokračovanie nabudúce.....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Aurora Aurora | 27. ledna 2008 v 19:59 | Reagovat

Hm ta toto bolo dobré už som sa dlho tak nezasmiala. :) niektoré výroky fakt nemali chybu :) a ja sa už teším na pokračovanie :) ktoré ako dúfam bude skoro ?

2 hi_there hi_there | 25. června 2008 v 17:39 | Reagovat

Se slzami člověk ukáže,že neví co dál. Pošli tuto zprávu 15 lidem a až budeš hotový/á, stiskni F6. Osoba která je do tebe zamilovaná se ukáže na monitoru v písmenkách!Je to šokující,ale funguje to

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama